Niektoré otázky správne odpovede nemajú. Leitmotívom večera bola neverbálna polemika o tom, čo konkrétne odlišuje bezduché naháňanie minutáže abstraktnými ruchmi a opakovaním „toho geniálneho motívu“ do zblbnutia od skutočného pôžitku vytvoreného docvaknutím všetkých tónov v hlave na správne miesto. Zainteresovanému je jasné, že išlo o „diskusiu“ s otvoreným koncom, chýbala snáď len lampa a Štefan. Rovnako tak, že táto hudba je extrémne pocitová, a pokým maník pred vami vo vytržení so zavretými očami zabudol, kde je, týpci vedľa neho debatujú, akoby stáli uprostred trhoviska na Miletičke, kde sa pouličný otrhanec márne snaží zaujať pozornosť a cudziu peňaženku.

Lepšieho sparing-partnera ako THE ILLS si u nás populárni Íri nájsť nemohli. Domáca štvorica síce len ťažko mohla očakávať prevahu negatívnych reakcií z publika. To sa totiž zišlo rovnako kvôli nim, ako kvôli hlavnej hviezde. Je však sympatické, že to riskla a spravila to, čo teraz začína byť tak nejako moderné – vykašľala sa na „osvedčené hity“ a vstúpila do lesa. A práve odvaha staviť výhradne na nové, nevydané skladby, žijúce si zatiaľ svoj imaginárny život len v hlavách účinkujúcich v zastrčenej garáži, nadväzuje na jeden z mnohých dôvodov, prečo post-rockové predstavenia majú svoje čaro. Pri permanentnom striedaní typických poznávacích znakov je akosi vzrušujúce tipovať, kedy vlastne skladba končí a či už divák môže tlieskať.

Navyše, prevažujúce sociálne demokratické osvetlenie pódia a „post-rocková“ hmla, v ktorej chalani postupne mizli, zamávali s atmosférou do takej miery, že čoskoro nebolo vôbec dôležité, čo to vlastne hrá. A to platí dvojnásobne, keď sa vygradované hlučné disonantné plochy menia v homogénnu beztvarú „hmotu“, takže nikto nezistí, kedy sa hrá falošne. Chlapci si vystúpenie vychutnali typickým post-rockerským spôsobom – vlasáči vrátane „justinbieberovského kýblika“ Filipa s basou neskutočne prežívali každý jeden tón a odozva najmä v druhej polovici setu bola porovnateľná s nasledujúcim hlavným chodom.

To Astronauti z pozície vládcu na poli „abstraktnejších“ post-rockových foriem nemuseli nikomu nič dokazovať, i keď posledným albumom urobili veľa pre to, aby im túto nálepku konkurencia zoškrabala. Rozbalili to krátko po desiatej a zatiaľ čo doma by ste si ich asi pustili z iného dôvodu, naživo stavili na energickejšie, niekedy až „roztancované“ kúsky typu „Shadows“ a „Zodiac“. Íri toho prostredníctvom Torstena veľa nenakecali. Ten sa uspokojil s „generickým“ koncertným slovníkom a celkovo vlastne set prebehol „hladko“, bez nejakých zvláštností, ktoré by stáli za zmienku. Snáď až na sprievodné videoprojekcie, ktoré však boli natoľko neurčité, že ste si o nich mohli myslieť čokoľvek alebo aj nič.

Snaha nadviazať na atmosféru vytvorenú domácimi matadormi bola korunovaná čiastočne. Na jednej strane celému vystúpeniu isté čaro nemožno uprieť, najmä v štandardnej rovine očakávaného a predloženého. Avšak akési neviditeľné pnutie, ktoré by v takýchto prípadoch medzi oboma stranami malo vznikať, podľa mňa chýbalo. Určite sa nedá hovoriť o nenaplnených očakávaniach. GOD IS AN ASTRONAUT prišli, zahrali, potešili a ľudia ťapkali. Ale predsa, toho večera sme sa nedočkali ničoho, čo by sa dalo nazvať pridanou hodnotou. Ničoho, čo z radového vydareného koncertu napokon urobí zážitok, z ktorého budete žiť niekoľko týždňov.

Foto: ilustračné